*prečo je dôležité nechať dieťa vybrať si svoj šport a kam vás láska k športu môže zaviesť *

Vždy som bola aktívne dieťa. Nie chorobne; vedela som sa sústrediť pri hrách alebo dokončiť zadanú úlohu, ale vždy som pri tom robila sviečku alebo mala nohy za hlavou. Moja mama vedela, že zo mňa bude športovkyňa (určite som na to mala gény), no neuvedomila si, že to bude gymnastika, až kým som to reálne nepovedala. Mala som 3, pozerali sme Majstrovstvá sveta v športovej gymnastike žien a ja som hneď vedela, že to je to, čo chcem robiť (a áno, naozaj si pamätám aj veci spred 4 rokov). Tak ma mama zobrala do lokálneho ŠG (športovo-gymnastického) klubu v našej štvrti, no nechcela som ísť dovnútra bez nej, tak nám povedali, aby ma priviedla neskôr, keď budm viac sociálne vyspelá. Keďže som bola stále dosť naviazaná na mamu, chodila so mnou na cvičenia pre matky s deťmi a snažila sa ma aj prihlásiť do folklórneho súboru, keďže sa venovala tomuto druhu tanca ako mladá, no to sa jej nepodarilo, lebo to bola iba jej vášeň a nie moja.

Po pár rokoch, keď som mala 5, sme sedeli v obecenstve detského muzikálovéhoho divadla na predstavení s názvom „Cirkus.“ Hrali v ňom deti z tanečnej skupiny, ktorá spolupracovala so školou z neďalekej štvrte, a keďže som bola v tom veku ešte stále dostatočne sebavedomá, s odhodlanosťou som vstala a povedala:“ Pôjdem len do tejto školy a do žiadnej inej!“ Teraz som už bola dosť vyspelá na to, aby som nenechala strach byť niekde sama obrať ma o mžnosť ísť za svojou túžbou, a tak som predviedla svoj „skill“ a prijali ma do prípravky spomínanej tanečnej skupiny. Chodila som tam 3 roky a milovala som tréningy tanca a gymnastiky (rytmiku a spev až tak nie) a vtedy som ešte nemala stres z vystupovania, ale užívala som si to, takže sa zdalo, že mám všetko, čo som chcela – až kým sa moja mama nedopočula od iných detí, že je na mňa jedna z tréneriek drzá, neodolala svojej potrebe ma ochraňovať a rozhodla sa ma odhlásiť. Pamätám si, že som tak dlho plakala, aby mi dovolila chodiť na tréningy ďalej, že prišla s kompromisom – už sa tam nevrátim, ale nájde mi gymnastický klub – a tam to všetko začalo.

Vtedy som už mala 8, čo je celkom neskoro na začiatok väčšiny  športov, no vďaka môjmu talentu ma zobrali do vtedy–najepšieho klubu modernej gymnastiky na Slovensku. Na tréningy som sa vždy veľmi tešila; keď som prišla po hodine domov, skúšala som všetko, čo sme sa v ten deň učili, až kým som to nevedela perfektne. Špagáty som sa naučila za 2 týždne, potom po pár mesiacoch mostík zhora, po ktorom nasledovala kolíska (stoj na hrudníku, pri ktorom sa päty dotýkajú zeme pred očami). Neskôr sme sa začali učiť diaľkáče (skoky v špagáte), ktoré mi išli hneď úplne ľahko a až keď som začala trénovať deťmi, som zistila, že pre veľkú väčšinu detí ide o prvok, ktorý si vyžaduje kopec tréningu a mesiace, až roky, kým sa ho naučia správne. Po pol roku ma trénerky začali používať ako príklad, čo pre mňa znamenalo úžasnú poctu a ocenenie, ktoré som potrebovala. Stala som sa legitímnou gymnastkou, hlavná trénerka ma dokonca nechcela pustiť na lyžovačku počas vianočných prázdnin kvôli riziku zranenia, keďže so mnou počítala do skupiny vyššej úrovne. Avšak, ako sa hovorí, „life happened“ a po roku som msuela skončiť (z viacerých dôvodov). Aby som to skrátila, vrátila som sa naspäť, keď som mala 13, už ma síce nezobrali, lebo som 4 roky netrénovala, no dali mi adresu klubu, ktorý nebol taký prominentný, v ktorom by som to mohla skúsiť – klubu, ktorý sa stal mojím domovom na ďalších 14 rokov…

Súťažne som trénovala do 20 rokov, no deti som začala trénovať už v 17ich ako asistentka trénerky. Keď som dovŕšila 18 a bola som oficiálne dospelá (aj keď som sa tak necítila), spravila som si trénerský aj rozhodcovský kurz, získala licencie a kto to mohol tušiť, začala budovať svoju budúcu identitu. Po skončení univerzity ma seriózne každý odhováral od kariéry trénerky na voľnej nohe, vlastne každý okrem mojej mamy. Týmto by som sa jej chcela poďakovať, že ma celý život podporovala, aby som išla za tým, čo v živote chcem robiť a nasledovala svoje sny – ďakujem, mami 😉

No a teraz som tu, robím to, čo som si až nekôr uvedomila bolo niečím, čo som chcela robiť už odmalička, vediem deti k ich vysnívanej budúcnosti… alebo niekedy, ako sa zdá, k ceste k vysnívanej budúcnosti ich rodičov – a to ma znepokojuje. Ak ste čítali až sem, museli ste si všimnúť 2 veci:

1: Moja mama chcela, aby som robila folklór, no akonáhle som povedala „nie,“ nenútila ma

2: Nechala ma robiť to, čo mi dávalo radosť – aj keď sa niekedy bála, keď som robila extrémne flexibilné prvky alebo akrobaciu; a podporovala ma aj na začiatku živnostenskej kariéry, keď som z nej nemala vždy stabilný príjem

V rámci mojej trénerskej kariéry (už takmer 11 rokov) som si začala všímať trend – bez ohľadu na to, aký talent deti mali, tie, ktoré zostali v gymnastike najdlhšie a tie, ktoré vyhrali najviac medailí, boli zároveň tými, ktoré si vybrali gymnastiku samy a milovali tento šport nadovšetko. Kedysi som si myslela, že keď máte na niečo talent, zákonite vás to musí baviť, lebo sa to rýchlejšie učíte a zlepšujete sa viac, ako ostatní, správne? Ani náhodou! Vráťme sa naspäť  do mojich 8ich rokov, keď sme sa snažili s mamou nájsť vhodný gymnastický klub. Zavolali sme otcovej sesternici – bývalej primabaleríne Slovenského národného divadla, ktorá je v našich kruhoch dobre známa a má veľa skúseností, a preto sa ma hneď pri prvej príležitosti snažila nalákať na balet. Ja som ako dieťa bola chudučká / štíhla a vysoká, a samozrejme ohybná. Takisto to pre mňa nebola prvá ponuka stať sa súčasťou baletného sveta. Bola presvedčená, že budem úspešná, lebo mám prirodzenú fyzickú predispozíciu, a tak mi nadšene ukazovala videá svojich predstavení v krásnych balerínach a špičkách, no ja som len pokrútila hlavou a povedala „nie.“ Ja som chcela robiť saltá, premety, špagáty a neprirodzene flexibilné prvky. Balet bol pre mňa príliš nudný. Napriek tomu, že som naň pravdepodobne mala talent, som presvedčená, že by som sa nikdy nestala profesionálnou baletkou, lebo som preň nemala takú vášeň. Počas rokov modernej gymnastiky sa môj záujem jednoznačne zvýšil, no stále sa nemôžem dostať cez myšlienku, že to vyžaduje obrovské množstvo driny a na javisku to nie je vidieť. To ma prináša naspäť k pôvodnej myšlienke – vášeň pre šport znamená oveľa viac ako talent alebo disciplína a všetko, čo k tomu patrí.

Prvú skupinku detí som začala trénovať, keď som mala 17 a väčšina z nich bola vo veku 4 alebo 5. Videla som ich vyrastať a zlepšovať sa v gymnastike, no mnohé z nich som videla aj odísť a nikdy sa nevrátiť ani len pozrieť na staré kamarátky. Niektoré prešli na volejbal, iné na show dance, či dokonca lyžovanie. Ich rodičia vinili systém, zlé podmienky, no všetci jednotne vinili pubertu. Priznávam, bolo to obdobie, keď toho na dievčatá bolo priveľa, niektoré stratili kondičku alebo natrafili na zranenia, no tie, ktoré gymnastiku naozaj milovali, sa vrátili späť. Jedna z mojich gymnastiek mala operáciu kolena vo veku 12 rokov, 8 mesiacov po nej nemala dovolené a ani nebola schopná nijako cvičiť či nohu zaťažovať a počas rekonvalescencie prišla aj niekoľkokrát do týždňa na tréning, na barliach vyšľapala troje schody do našej starej telocvične a sledovala svoje kamarátky, ako sa pripravovali na súťaže alebo si zobrala náčinie a trénovala si manipuláciu. Keď som spýtala jej rodičov, ako sa dostala ku gymnastike, povedali mi, že našla video na YouTube, ktorým bola ohromená a stále ho pozerala dookola a o ničom inom nerozprávala. Tak ju nakoniec prihlásili do najbližšieho klubu.

Po niekoľkých podobných konverzáciách začalo byť jasné, že moja teória je správna. Začala som hľadať príbehy olympijských gymnastiek,  a až na pár výnimiek sa ukázal všade rovnaký vzorec. Jeden z mojich najobľúbenejších príbehov je ten, ktorý patrí Nastii Liukin, celkovej víťazke v ŠG na Olympiáde 2008. Jej mama bola majsterkou sveta v modernej gymnastike a jej otec olympijským víťazom v športovej. Obidvaja sú Rusi, no keď mala Nastia 2,5 roka, presťahovali sa do USA. Vďaka sláve jej otca sa spojili s ďaľším sovietskym olympionikom a v meste Plano v Texase založili akadémiu pre „olympijské nádeje,“ teda deti, ktoré majú šancu dotiahnuť to až na najdôležitejšiu súťaž zo všetkých. Vo všetkých interviách, ktoré sa týkali Nastii, jej otec hovorí, že ako jej rodičia nikdy nechceli, aby z nej bola gymnastka, lebo vedia, čo to obnáša. Avšak, ako malá bola stále v ich telocvični a sledovala ostatné gymnastky a skúšala všetko, čo ony, takže bolo ťažké predísť jej prirodzenému záujmu o tento šport. Nastia v skutočnosti nebola stavaná na športovú gymnastiku, má jasné gény po matke, pokiaľ ide o jej postavu – je veľmi chudá, a príliš vysoká a ohybná na ŠG. Keď hovorí o svojich súťažných rokoch, vždy spomenie, že musela posilovať oveľa viac ako ostatné gymnastky práve kvôli svojej hyperflexibilite. Dokonca ju môžete vidieť v mnohých „fail“ videách, kde sa zatacká na kaldine alebo spadne z bradiel, čo je absurdné, keď si uvedomíte, že ide o olympijskú víťazku. Každopádne, jej vášeň pre športovú gymnastiku ju dostala cez všetky prekážky – a dokonca jej tzv. „slabá stránka“ jej paradoxne vyslúžila povesť najelegantnejšej športovej gymnastky všetkých čias, a teda aj body za prevednie. A teraz si predstavte, že by ju mama nútila do modernej gymnastiky – myslíte, že by bola tam, kde je teraz? Dosť o tom pochybujem…

Pointa tohto článku však bola presným opakom pozitívnych príbehov o úspešných gymnastkách, ktoré dosiahnu na svoje sny. Chcela som hovoriť práve o deťoch, ktorých rodičia si myslia, že pre ne robia to najlepšie, no v skutočnosti im robia zo života peklo. Vždy, keď otvorím novú skupinku pre deti vo veku 3-6 rokov, najskôr musím vyriešiť, ako to celé vnímajú ich rodičia. Ako veľmi ma teší, keď za mnou decká pribehnú, povedia mi, že doma trénovali a ukážu mi, že už skoro vedia špagát alebo niečo podobné, rovnako ma mrzí, keď vidím dieťa plakať za dverami sály a prosiť rodičov, aby ho tam nenechávali, no oni aj tak odídu a myslia si, že bude v poriadku. Niektoré sú, samozrejme, iba vystrašené, lebo nevedia, čo ich čaká a ešte nikdy samy nezostali (tak, ako som sa ja bála, keď som v 3 rokoch odmietla vojsť dovnútra) a je úplne OK prísť neskôr, keď už je dieťa na to pripravené. Avšak, väčšina takýchto detí jednoducho nemá rada gymnastiku. Tu to vidíte – jasné ako letná obloha. Keď dieťa príde domov po tréningu a ukazuje rodičom, čo sa zase nové naučilo a robí stojky o stenu vždy, keď sa naskytne príležitosť, vtedy viete, že máte doma gymnastku. Sú prípady, v ktorých dieťa vníma stretching ako prílišnú bolesť, lebo ešte nie je pripravené (hlavne, pokiaľ ide o 2-3-ročné deti) a nemusí to mať nič spoločné s jeho budúcim záujmom o gymnastiku. Všetci to poznáme – sú dni, kedy sme príliš unavení alebo sa nám skrátka nič nechce, takže momentálna nerozhodnosť je normálna. No z mojej skúsenosti môžem tvrdiť, že keď 4- a viac-ročné dieťa odmieta ísť na tréning každýkrát bez ohľadu na okolnosti, je to s veľkou pravdepodobnosťou indikáciou jeho športových preferencií.

Je množstvo rodičov, ktorí za mnou prídu s tým, že chcú, aby ich dieťa robilo gymnastiku, lebo to je základ pre všetky športy. Súhlasím, že gymnastika je skvelá pre držanie tela, nápravu zlozvykov v rámci pohybu kĺbov a chodidiel v každodennom živote, zlepšuje ohybnosť a silu a napomáha vývoju dynamiky, čím je ideálnym športom pre zdravé telo a základ športu, a takisto aj ako kompenzačné cvičenie pre deti, ktoré sa aktívne venujú menej komplexným  športom na vrcholovej úrovni. Čo sa však stáva je, že rodičia začnú tlačiť deti do gymnastiky bez toho, aby im vysvetlili, prečo je pre ne dôležitá, aj keď ich až tak nebaví. Dieťa potom začne byť frustrované a buď sa dostatočne nesnaží (a má pocit, že nie je dosť dobré) alebo naschvál vyvoláva konflikty a odmieta trénovať naplno, čím len zvyšuje tlak a ničí morálku celej skupiny. Viac chvály väčšinou pomáha, no v konečnom dôsledku to vytvára nevôľu u detí, ktoré chodia pravidelne a snažia sa, lebo vidia rozdiely a vnímajú to ako nefér. Takíto rodičia používajú rôzne techniky, ktorými sa snažia nabudiť svoje deti a pomôcť im nadchnúť sa, no vo väčšine prípadov sú veľmi nepriame a z dlhodobého hľadiska nič nezmenia. Videla som rodičov sľubovať deťom, že im prinesú sladkosti alebo darčeky za to, keď „budú na tréningu dobré.“ To ma zarmútilo ešte o to viac, že ja som bola tá, ktorá po predchádzajúcej hodine zreferovala rodičom, že sa dieťa nesústredilo alebo sa nezlepšovalo a takúto reakciu som nečakala. U detí, ktoré gymnastika nebaví, či už ju potrebujú zo zdravotných dôvodov, ako kompenzáciu, alebo vôbec a ich rodičia si na nich plnia svoje sny, som videla viac ujmy ako prospechu. Čo však hovorím, nie je, že deti, pre ktoré „gymnastika je život“ je len fráza, by ju nikdy nemali robiť; sama som venovala dosť času v rámci gymnastických tréningov aj hodinám baletu ako doplnkovému cvičeniu, teraz viem dokonca aj oceniť jeho pozitívny vplyv na moju techniku a umelecký prejav; čo chcem povedať, je len to, že som neskutočne vďačná, že mňa moja mama nenútila byť baletkou a nechala ma byť, kým som.

3 Replies to “Gymnastika je život – ale nie pre každého”

  1. I was excited to find this web site. I want to to thank you for your time for this particularly fantastic read!! I definitely really liked every little bit of it and i also have you book-marked to check out new things in your blog.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *