MOTIVÁCIA

Veľakrát som rozmýšľala, prečo sú niektoré deti prirodzene vnútorne motivované a iné potrebujú množstvo externých stimulov len na to, aby sa donútili ísť trénovať. Uvažovala som, „sú jednoducho lenivé? Pred-pubertálne? Alebo sú geneticky predisponované mať nízku silu vôle?“ K týmto záverom som prišla počas krátkej interakcie s deťmi a ich rodičmi, no žiadny faktor ohľadom ich životného štýlu mi nedal jasnú indikáciu, čo je reálnym vinníkom. Ako som researchovala túto tému a skúsila pár tipov od kolegýň, postupne som začala vidieť zmenu k lepšiemu. Až som si skromne uvedomila, že na vine nie je samotné dieťa; problém vzniká akumuláciou viacerých premenných, ktoré spolu zdanlivo nemusia vôbec súvisieť. V čom teda tkvie problém stratenej motivácie?

• Perfekcionizmus

Tu je malý príklad, ktorý som, bohužiaľ, zažila príliš veľakrát. Dievčatko príde do sály, má okolo 4-5 rokov a nadšene sa pripravuje na hodinu. Celých 60 minút sa veľmi snaží, všetky prvky robí správne, prípadne sa opraví hneď po upozornení. Nevykecáva s ostatnými, ale sústredí sa na cvičenie. Perfektný športovec, poviete si. Presne to som povedala jej mame, keď sa malá po tréningu prezliekala z dresu. Čo ma však prekvapilo, bola reakcia malej gymnastky, podľa ktorej jej nič nešlo, bolo to príliš ťažké, a preto už nabudúce nechce prísť. Zostala som v nepríjemnom šoku, lebo to vôbec nedávalo zmysel.

Keď som o nej povedala trénerským kolegynkám a takisto mojej mame, ktorá s deťmi pracuje celý život, zaspomínali sme si na časy, keď sme boli deťmi a ako sme na podobné situácie reagovali my. Ďalší príbeh z môjho detstva: Mala som 5 rokov, išli sme do toho cirkusu, ktorý bol jedným z prvých dôvodov môjho nadšenia pre gymnastiku a sledovali sme dievča-akrobatku, ako na takých dvojstranných schodíkoch kráčala v mostíku, potom prekopla do premetu vzad či vstala z mostíka späť. Veľmi som sa to chcela naučiť, ale nerozumela som, ako sa dostať na takú úroveň, nevedela som si to predstaviť. Mama mi povedala, že ma prihlási do gymnastického klubu, kde ma trénerka „rozťahá,“ ukáže mi cvičenia na spevnenie chrbtových svalov, potom mi pomôže pri mostíku, aby som spoznala ten pocit, a nakoniec, keď budem pripravená, ma nechá mostík spraviť samu. Tento popis vo mne vytvoril dôveru v moju budúcu trénerku a pomohol mi udržať si sebavedomie napriek tomu, že som ešte veľa prvkov nezvládala, lebo tak to predsa chodí, nie?  Keď som to mame po tých rokoch hovorila, už z pozície trénerky, úprimne ju potešilo, že mala na mňa takýto zásadný vplyv. Keby mi vtedy nevysvetlila, že tréning je proces a ako funguje, možno by som sa cítila ako nemehlo, keďže som začínala až v ôsmich rokoch a mladšie deti boli už vtedy popredu. V podstate mi zachránila sebavedomie ako gymnastke aj trénerke. Určite nechcem kritizovať rodičov, ktorí nevedia, aké dôležité to môže byť, chápem, že mnohí z nich nemajú žiadnu skúsenosť so športom, a na druhej strane, niektorí netušia, že ich dieťa takto zareaguje, až kým sa to nestane. Niektorí môžu tvrdiť, že je to na trénerovi, aby vysvetlil koncept tréningu deťom, a do istej miery majú pravdu. No ako to však máme urobiť, keď sa dieťa po prvom tréningu rozhodne, že už tam viac nechce chodiť?

Aj pokiaľ dieťa prekoná svoje vlastné negatívne pocity za účelom nestratiť príležitosť robiť to, čo ho baví, neskôr v gymnastickej kariére môžu stále nastať problémy súvisiace s nedostatkom sebavedomia (lebo, keď sa za každých okoloností snažíte o dokonalosť, nikdy nebudete spokojní s bodovým ohodnotením, svojím výkonom alebo s tým, ako vyzeráte a hýbete sa ako gymnastka). Osobne milujem perfekcionistky. Tie makajú na 100%, sú sústredené a väčšinou sú to práve ony, ktoré domov donesú najviac medailí. Každá vlastnosť však má svoje negatíva a táto nie je ani náhodou výnimkou. Takéto gymnastky sú extrémistky; cítia neustály tlak byť stále lepšie v každej oblasti svojho života, niekedy až do bodu, kedy to zahltí celú ich myseľ. Tento psychologický stav môže byť absolútne neznesiteľný a pokiaľ ho niečo nezastaví, môže človek „vyhorieť.“ Potom je naozaj ťažké získať späť svoju motiváciu, keď je všetkého už príliš a zdá sa, že na ničom už nezáleží.

• Hormóny, rutina, frustrácia

Všetko sa to pekne spája s témou z predchádzajúceho odseku – dievčatá vyrastú, teraz majú tak 11-12 a objavuje sa nový súbor problémov. Ak sa vám podarilo zvládnuť vaše prehnane perfekcionistické gymnastky až doteraz, zaslúžite si potlesk – no ešte sa netešte – problémy prídu, skôr či neskôr. Všetci dobre vieme, že počas puberty je všetko veľká vec a dievčatá sú ešte o to viac emotívne. V tomto období prechádzajú množstvom fyzických aj psychických zmien, ktoré ovplyvňujú všetko, čo doteraz poznali, a zrazu sa v žiadnej situácii necítia komfortne. Prenesme to do gymnastickej perspektívy – gymnastky pravdepodobne začnú stagnovať, no ich výkon sa môže aj objektívne zhoršiť. Ako keby všetky tieto zmeny neboli dostatočne mätúce, ich držanie tela sa zmení, ťažisko sa posunie a niektoré prvky sa budú zdať ťažšie aj napriek tomu, že ich predtým už mali zafixované v svalovej pamäti. Môžu mať pocit, že sa snažia najviac, ako vedia a výsledky aj tak neprichádzajú. No nie je to frustrujúce?

Navyše, po toľkých rokoch je aj pre trénerov zložité vymyslieť pre rovnakú skupinu detí inovatívnu rozcvičku. Takzvaný conditioning (posilovacie či prípravné cvičenia) sú zásadné a nemôžeme ich vynechať, navyše v tomto veku, keď sa deťom uzatvárajú rastové štrbiny, by bolo vyslovene nebezpečné vynechať fundamentálnu súčasť tréningu. To nám však zdanlivo nenecháva žiadnu cestu von z tejto situácie, a tak musíme opakovať tie isté, či len jemne pozmenené tréningy, aby sme zachovali (fyzické) zdravie gymnastiek na prvom mieste. Táto frustrácia sa niekedy prenesie aj na trénera, čo len spôsobuje väčšie napätie a nevôľu voči športu či celkovo k fyzickej aktivite.

• Nezrelosť

Teraz už nehovorím o puberte, ale „nízkom veku,“ ako fyzickom, tak psychickom. Ako som už spomínala v predošlom článku, je veľmi dôležité mať vášeň pre šport, pokiaľ v ňom chcete byť úspešní. Niekedy sa v ňom však ocitnete predtým, ako vôbec viete, čo chcete. Asi už viete, aký mám na to názor, ale predsa to zopakujem – šport si má vybrať dieťa, nie rodič. Ak budete dieťa tlačiť do športu, ku ktorému nemá nijaký vzťah, môže ho postupom času začať priam nenávidieť alebo si dokonca vytvorí negatívnu asociáciu k akejkoľvek fyzickej aktivite. Pred pár týždňami som sa rozprávala s kamarátkou o lockdowne a tá mi povedala, že jej nevadí byť zavretá doma a nič nerobiť, lebo jediné, čo je dovolené, je ísť sa prejsť a ona neznáša prechádzky. Keď bola totiž malá, mama ju „nasilu“ brávala na prechádzky každý deň, aby bola na čerstvom vzduchu a ona si k tomu vytvorila úplnú averziu. Trauma z detstva, smiali sme sa, no je to celkom na zamyslenie – pripomína mi to jednu gymnastku, ktorá sa často vykrádala z tréningu a my ostatné sme ju museli kryť, lebo sme vedeli, že už tam nechce chodiť (no možno vlastne nikdy nechcela)…

Prispejem ešte jedným mojím príbehom z detstva, už posledným, sľubujem. Keď som chodila do škôlky (takže asi v tom čase, keď väčšina gymnastiek začína), chodievala som sa von hrať s mojím bratom a jeho kamarátmi. Jazdili sme na bicykloch, hrali sme hokej alebo sme len vymýšľali niečo hlúpe a nebezpečné a ja som bola na 100% s nimi. Raz sme šprintovali o to, kto prvý dobehne od nášho vchodu ku kriedou nakreslenej cieľovej čiare. Bola som veľmi súťaživá, a tak som bežala nadoraz, čo mi nohy stačili. Predbehla som všetkých chalanov okrem môjho brata a ten bol na mňa právom pyšný. Neskôr som sa ho pýtala, „Dá sa bežať ešte rýchlejšie? Lebo som myslela, že asi zomriem.“ On sa zasmial a povedal mi: „Vždy zvládneš viac, ako si myslíš.“ Viem, znie to ako motivačný citát, no čo tým chcel vtedy povedať, je: „Nič sa ti fyzicky nestane, je nielen možné, ale hlavne DOBRÉ prekonávať svoje limity.“

Ako môže rodič motivovať svoju gymnastku?

• Hovorte s ňou

Komunikácia je základ. Určite ste to už počuli milionkrát a to preto, že je to pravda. Treba sa len dieťaťa spýtať, v čom je problém, a vo veľkej väčšine prípadov naozaj o nič nejde. Bola som svedkom incidentu, keď malá gymnastka prišla na tréning, plakala a odmietala si obliecť dres a jej rodičia jej dali prednášku o záväzkoch, ktoré prijala, keď ju prihlásili na gymnastiku, až nakoniec zistili, že ona len chcela iný dres, ktorý bol práve doma v koši na bielizeň, a preto jej ho mama nezbalila. Je to celkom úsmevná príhoda – mala len 3 roky a jej rodičia pritom automaticky predpokladali, že nemá motiváciu.

• Vysvetlite, ako funguje tréning

Zoberte si to takto – dajme tomu, že ste sa prihlásili na kurz varenia, neviete ani zovrieť vodu a polke odborných názvov vašej inštruktorky nerozumiete. Možno sa cítite neschopne počas prvej hodiny, no neodradí vás to od celého kurzu, lebo viete, že sa počas neho naučíte všetko potrebné a chcete sa zlepšiť. Znie to jednoducho, no rodičia mnohokrát zabúdajú, že majú dočinenia s deťmi. Ony nemajú skúsenosti, z ktorých by mohli čerpať, preto sa niekedy zľaknú, že sa niektoré veci nikdy nenaučia, najmä keď sú ostatní v skupine pokročilejší. Vysvetlite im to na príklade z prostredia, ktoré poznajú – v škole sa najskôr učíme kresliť rovné čiary a oblúčiky, potom píšeme písmenká, a nakoniec celé vety – no všetko to vyžaduje čas a nemôžeme sa vzdať v polovici cesty.

• Vyzdvihnite vytrvalosť

Toto chcem maximálne zdôrazniť. Každý pozná dni, keď máte pocit, že už ďalej nemôžete, aj keď ide o niečo, čo máte radi. Aj deti to tak niekedy cítia a pokiaľ máte doma perfekcionistu alebo veľmi citlivé dieťa, môže sa tým až príliš zaoberať a ničiť si tak vlastné šance. Je podstatné, aby ste deťom hneď odmalička hovorili, že nie je dôležité, keď niekedy spadneme na ústa či „zlyháme,“ ale to, že sa oprášime a ideme ďalej. Nevzdávame sa svojich snov, no ani nekašleme na povinnosti. V teenagerskom veku by už „prednáška“ o záväzkoch mala byť tá správna stratégia v zmysle vyzdvihnutia konceptov ako „každé rozhodnutie má vplyv na tvoju budúcnosť“ a „aj málo sa počíta.“ Takže, keď si unavená, nemáš náladu na tréning alebo máš pocit, že sa nezlepšuješ, nevykašli sa na svoju doterajšiu snahu a urob aspoň niečo – sadni si na 5 min do špagátu alebo si pohľadaj hudbu na novú zostavu.

Ako môžu svoje gymnastky motivovať tréneri?

• Buďte sami dobrým príkladom

Nezabúdajte, že ste akýmsi vzorom a deti vnímajú každé vaše slovo a každý pohyb. Keď prichádzate na tréning bezdôvodne neskoro, strácate kredibilitu – no keď prídete nadšení a makáte s nimi, ste príkladom a ukazujete, ako sa dá prekonať samého seba, a hlavne, že je to zábava.

• Často meňte rozcvičku

Viem, nie je to vždy jednoduché a z trénerského hľadiska chápem, že potrebujeme istú jednotvárnosť, aby sme videli a dokázali hodnotiť výsledky. Vždy sa však dá vymyslieť niečo nové – napríklad posilovačky na hudbu, ktorá je teraz hitom alebo zaviesť akýkoľvek typ hry v rámci tréningu. Ja keď začnem vidieť unudené tváre z neustále rovnakých cvičení, dám deti do skupín a vyhlásim súťaž. Potom už to nie je len nezáživné posilovanie, ale príležitosť vyhrať a prekonať svoj limit či vytvoriť nový rekord.

• Selektívna voľba

Neverili by ste, aká je táto metóda efektívna. Potrebujete, aby vaše gymnastky popracovali na vnútorných svaloch a sile centra tela? Keď im poviete, aby urobili 2 minúty v doske, začnú frfľať, no keď im dáte zdanlivo na výber – „2 minúty v doske alebo 3 minúty akýkoľvek iný typ brušákov,“ touto rafinovanou jemnou manipuláciou dosiahnete presne to, čo ste chceli. Funguje to perfektne, lebo dostali možnosť výberu, čo im istým spôsobom dáva pocit, že sa vlastne rozhodli robiť posilovačky samy, a to je veľmi povzbudzujúce.

• Chváľte snahu

Tento bod pre mňa znamená najviac, lebo v modernej gymnastike je nespochybniteľne zásadné mať isté genetické predispozície. Preto, keď nemáte hypermobilné kĺby alebo extrémne ohybný chrbát, existuje pre vás limit, do ktorého sa dostanete a ďalej to už skrátka nepôjde. V konečnom dôsledku preto nie vždy vyhrá dieťa, ktoré dalo do tréningu najviac hodín potu a sebazaprenia, ale to, ktoré má od prírody výhodu. Nie každý však musí byť olympijským víťazom a je dôležité uznať, že talent nie je všetko. Po toľkých rokoch trénovania je pre mňa niekedy naplňujúcejšie vidieť dieťa, ktoré sa mesiace snažilo, ako prvýkrát urobí špagát, v kontraste s gymnastkou, ktorá dá do tréningu 20% a za všetko očakáva pochvalu. Bez ohľadu na okolnosti budem vždy chváliť tých, ktorí idú na 100%. Pred nejakým časom sme na tréningu robili posilovačky, vyhlásila som súťaž o najviac brušákov za minútu a ja som pre porovnanie tiež brušákovala. Jedna gymnastka zvládla viac ako ja, ale o taký počet, že som jej musela zatlieskať.  Všetci sa pridali a celú miestnosť naplnila atmosféra uznania. Dievčatá sa tohto zvyku ujali a vždy ma tým rozveselia a obnovia moju vieru v tímového ducha.